Slovenský vlk uniká vyhubeniu: Stopovali sme svorku na love (+videá)

Dokud budou existovat myslivci, predátoři se nikdy zpět nevrátí. Dále úryvek z článku:

„Tu vidno, ako bol strelený,” prepichuje poľovník prstom dieru v kožuchu vlčice na stene. Môj prst sa do tej diery ani nezmestí. „Tu bol prvý raz strelený guľou, tu mu vyšla. Na ´mäkkú´, črevá mala chytené.” Táto rana vlčicu ešte nezabila. Snažila sa utiecť, dokázala prejsť ďalší kilometer. Strelec je však pripravený. Vypálil už sedemmilimetrovú guľku, v komore druhej hlavne však má ešte brokový patrón. „Potom som ju zblízka dostrelil brokmi do srdca, na komoru,” rozpráva Ladislav Palguta vo svojom dome v Hranovnici pri Poprade. Na stenách jeho obývačky sú desiatky trofejí rôznej zveri. Muflóny s hrubočiznými parohmi, mohutné jelene, diviačie kly, mláďa medveďa zabité vlakom, aj vlky.

https://dennikn.sk/41151/slovensky-vlk-unika-vyhubeniu-stopovali-sme-svorku-na-love-videa/?ref=hlv


Dokážu si odovzdať správu aj na kilometre ďaleko, zver lovia v štafetovom behu aj zo zálohy. Aké ťažké je uloviť vlka a čo láka poľovníkov mať na stene vlčiu kožu? Čo zažili ľudia, ktorí svorky pozorovali mesiace v divočine? A prečo sú jeho ochrancovia a lovci takí nezmieriteľní?

Dýcha pomaly, šetrí energiu. Vyklusáva pozdĺž brehu rieky a pomedzi konáre a húšťavu pozoruje ostatných vlkov pri love. Najstarší a najmúdrejší zo svorky sa pripravuje na moment, keď bude musieť všetko ukončiť. Uháňanie obete vo vodách necháva na mladších. Alfa samec potom vie, kedy a kde má zahryznúť. Do krku alebo do papule.

Štvorčlenná svorka vlkov zahnala jelenicu dole kopcom do údolia. Obkľúčili ju a ženú ju po prúde tatranskej rieky Belá. Miestami sa jej podarí vyskočiť z ľadovej vody a utekať po pevnej zemi. Čoskoro ju však opäť vytlačia na klzké kamene. Nevyzerá to s ňou dobre.

Keď vlky zaženú svoju obeť do vody, väčšinou už lov dlho netrvá. V lese môžu byť jeleň či srna rýchlejší, ale vo vode tak dobre unikať nedokážu. Rieka je miestami aj meter hlboká. Tenké nohy vysokej zveri sa na vlhkých kameňoch šmýkajú a lámu.

Toto je však trochu iný lov. Potrvá dlho.

Stopy

Ku korytu Belej, ktorá odvádza vodu z tatranských dolín Tichá a Kôprová, nás priviedol Erik Baláž. Ochranár a aktivista, ktorý sa teraz živí najmä dokumentárnymi filmami o divokej prírode. Nakrútil aj Vlčie hory o jednom z posledných kusov divočiny u nás, mieste na severovýchode krajiny na pomedzí Slovenska, Ukrajiny a Poľska.

Erik je však doma najmä v tejto časti Tatier, v okolí Podbanského. Auto odstavíme pri zatvorenom bufete s kontajnermi zadebnenými pred medveďmi. Erik kráča cez Kokavský most ponad Belú do kopca, do lesov.

V tatranskej prírode je vlk vzácnosť. Má obrovské teritórium, vlčia svorka žije na ploche 150 štvorcových kilometrov. Hráme na náhodu a Erik pochybuje, či vôbec nájdeme jedinú stopu. Hoci, podmienky sú na stopovanie skvelé. Na lesnej ceste je párdňová vrstva snehu. Po pol hodine v lese narazíme na oblé odtlačky. To pár rysov križoval cestu.

O pár metrov ďalej je Erik prekvapený ešte viac. V snehu vidieť stopy podobné psím, no vankúšiky láb sú na nich bližšie k sebe. Svorka vlkov má štyroch členov, je netradične malá. Všetky stopy smerujú hlboko do lesa. Začína sa stopovanie vlčej svorky.

Kto je tu obeť

„Tu vidno, ako bol strelený,” prepichuje poľovník prstom dieru v kožuchu vlčice na stene.

Môj prst sa do tej diery ani nezmestí.

„Tu bol prvý raz strelený guľou, tu mu vyšla. Na ´mäkkú´, črevá mala chytené.”

Táto rana vlčicu ešte nezabila. Snažila sa utiecť, dokázala prejsť ďalší kilometer. Strelec je však pripravený. Vypálil už sedemmilimetrovú guľku, v komore druhej hlavne však má ešte brokový patrón.

„Potom som ju zblízka dostrelil brokmi do srdca, na komoru,” rozpráva Ladislav Palguta vo svojom dome v Hranovnici pri Poprade.

Na stenách jeho obývačky sú desiatky trofejí rôznej zveri. Muflóny s hrubočiznými parohmi, mohutné jelene, diviačie kly, mláďa medveďa zabité vlakom, aj vlky.

Vlčia trofej v dome poľovníka Ladislava Palgutu v Hranovnici. Vpravo je poľovnícky pes západosibírska lajka. Foto N – Tomáš Benedikovič.

Palguta je poľovným hospodárom miestneho poľovníckeho združenia Dubina. Dostrelí aj na tristo metrov.

Poúča nás, že poľovníci nemôžu zabiť každého jeleňa. Ak by skolil mladého chovného samca, dostane pokutu aj päťsto eur. Ak už strieľa na jeleňa s korunou, musí byť starší ako dvanásť rokov.

Pri vlkoch žiadne obmedzenia neplatia. Vek, pohlavie, či má mladé. Nič z toho nehrá úlohu.

Vlkobijec

Skoliť vlka, to je pocta aj na ďalekom východe Slovenska. V Topoľovke neďaleko Humenného poľovníci práve skončili výcvik mladých poľovných psov. Privádzajú mladého muža, ktorého s úctou označujú za vlkobijca.

Asi tridsiatnik Slavomír Barnišin vlka zastrelil pred dvomi rokmi. „Bol som sa prejsť podvečer na individuálnej poľovačke,” hovorí formálne a dáva si pozor, aby všetko opísal podľa pravidiel. „Mal som vypísané povolenie, samozrejme na vlka.” Trojicu vlkov stretol asi tristo metrov nad dedinou pri salaši, trafil vlčicu.

Poľovník Palguta z Hranovnice poľuje už tridsaťtri rokov. Za ten čas zastrelil tri vlky. Najúspešnejšiu noc mal, keď najskôr skolil sedem líšok a potom natrafil na mladého vlka. Jeho kožuch teraz visí prevesený cez oko na vešiaku pri schodisku. Spod neho vytŕča niekoľko líščích kožušín.

„Najlepšie sa loví, keď je pľušť,” spomína na tie tri vlčie úlovky. Na najväčšieho naďabil vlani, keď nesnežilo, ale „fúkal taký vietor, že líšky odfukovalo”.

„Uloviť vlka, to je náhoda. Bol v lese, naháňal muflóny,” spomína a prináša obrovskú vlčiu kožu podšitú zelenou dekou. V pozadí v telke hrá maďarská stanica pre poľovníkov, práve niečo ulovili v kukurici.

Majestátna vlčia hlava cerí zuby, aj neprítomné sklené oči pôsobia desivo. Len ten zelený flauš vyzerá pri tej šelme nepratrične. Úprava kože a jej podšitie stojí 450 eur.

„Mal 53 kíl, veľký bol,” hovorí Palguta. V kohútiku mal asi meter. Umelú má teraz už aj čelusť. Poľovník sa potom na chvíľu stratí v izbách svojho veľkého domu a prinesie lebku. Hrdo na nej ukazuje staré vyšúchané očné zuby a stoličky. Bol to skúsený samec.

Obhliadači mŕtvol

„Dnes sú trampoty okolo toho. Ochranári musia prísť a – táraniny. O pol ôsmej som ho strelil a ešte o druhej som nemohol s vlkom nič robiť, kým neprišli. Bál som sa, že sa mi zaparí. Musel som ho obracať, nemôže len tak ležať na snehu. Zaparený kožuch by vypĺzol a trofej by bola nanič. Cirkus okolo toho robia.”

Slovensko pred dvomi rokmi sprísnilo pravidlá lovu vlkov. Ku každému zabitému musí poľovník privolať štátnych ochranárov, aby zobrali vzorky zo srsti aj z kože a do evidencie zapísali, aký veľký a starý bol vlk a kde i ako ho ulovili.

Jednou z takýchto obhliadačok mŕtvych vlkov je Viera Kacerová zo Štátnej ochrany prírody, na starosti má široké okolie Tatranského národného parku.

V tejto sezóne ju zavolali k štyrom mŕtvym vlkom. Jej kolegu k jednému.

„Vlky sa môžu oficiálne strieľať len od 1. novembra do 15. januára. Nehovorím o tom, že ich poľovníci strieľajú, keď ich vidia. Dokázať to však nemôžeme.”

V TANAPe podľa nej žije zhruba 25 kusov, teda asi štyri svorky. „Tým, že sa poľuje, sú svorky rozbité. Mala by byť stará vlčica a okolo nej mláďatá. Keď alfa pár odstrelia, narúša sa rovnováha. Starší pár dokáže počet členov svorky ustrážiť, nedovolia napríklad, aby sa rozmnožovali, keď je málo potravy. Bez alfa samca a samice už regulácia nie je.”

Vlk z filmu Vlčie hory. Foto – Jozef Fiala/Arolla Film

Za lov mimo povoleného obdobia dostane poľovník pokutu a môžu mu aj zobrať zbraň. Štátna ochranárka pytliaka zatiaľ neprichytila. Pozná prípad, keď sa taký lovec prezradil fotografiami na internete.

„Vlk teraz na tom nie je tak dobre, mal by byť chránený celoročne,” je presvedčená Kacerová.

Keď s medveďmi zabíjajú ovce

Potrebe mať povolený lov viac rozumie zoológ Slavomír Finďo z Národného lesníckeho centra, ktorý sedí aj v štátnej komisii pre kvóty lovu. „Keď si poľovníci nemôžu vlka odloviť, potom ho lovia nelegálne,” hovorí.

Poľovníci odhadujú, že na Slovensku je asi dvetisíc vlkov. Podľa Finďa to je výrazne prestrelené. Experti sa zhodli, že ich môže byť tristo až päťsto.

Po tlaku ochranárskych mimovládok a Európskej komisie Slovensko výrazne znížilo povolený počet ulovených vlkov – za posledné dva roky na 80. Minulú sezónu poľovníci oficiálne odstrelili 27, túto sezónu 54 vlkov. Pomerne nízke číslo podľa zoológa ukazuje, že keď im dáte prísne pravidlá, tak im to veľmi nejde.

V Česku je vlk chránený, lov je zakázaný aj v Maďarsku a Poľsku, kde napríklad štát platí farmárom všetky škody spôsobené vlkom.

Erik Baláž hovorí, že aj kvóta osemdesiat vlkov je veľa. „Nič by sa nestalo, keby ich nelovili vôbec. V Poľsku sú svorky stabilnejšie a trochu väčšie. No nehrozí tam, že by sa vlky premnožili. Koľko je trávy, toľko môže byť jeleňov, a koľko je jeleňov, toľko môže byť vlkov,” vysvetľuje. Vlky podľa neho skôr pomáhajú regulovať počty vysokej zveri, bránia jej premnoženiu, a teda jej chorobám, či vyžratiu vegetácie. „Vlky nezožerú všetky jelene. To nemá evolučnú logiku, nevyhubia si svoju potravu.”

Mimo štatistík sú pytliacke lovy. „Odkryť pytliactvo je jedna z najťažších vecí,” vraví Finďo. Počul napríklad o piatich obetiach len v okolí Hnúšte.

Hnev na vlka podľa neho pramení aj z toho, že spolu s medveďmi zabijú ročne asi tristo oviec. Viní z toho aj majiteľov stád. Odučili sa totiž svoje ovce chrániť a nepúšťajú medzi ne ovčiarske psy. Sú na reťaziach, nič neustrážia a sú aj zbytočne agresívne k ľuďom, hovorí zoológ.

,,Kto uloví vlka, je najväčší hrdina v dedine.” Na tvári Erika Baláža je vidieť pohŕdanie. ,,Sú, samozrejme, rôzni poľovníci. Sú bohatí, ktorí chcú trofej. A sú aj takí, ktorí ho zastrelia pre to, že zabil jeleňa,” vraví Baláž.

Doktor hôr a panskí huncúti

„Vlk do prírody jednoznačne patrí. Je to doktor prírody. Čo je zlé, choré, poranené, to zožerie a choroby sa nerozširujú.” To už nerozpráva Erik Baláž, ale poľovník Laco Palguta. Rýchlo však dodá: „Keď je ich však veľa, tak je to neúnosné a lovia zver zaradom.”

Minulú, netradične teplú zimu mali najväčšie straty na muflónoch a diviačatách. „No musia niečo žrať. Seno žrať nebudú, ani krmivo, čo dávame jelenej zveri,” uznáva.

Viac ako na vlka nadáva na inú škodnú. Na poľovníkov, ktorí pre les po celý rok nič neurobia a iba prídu strieľať. „To je panské huncútstvo. Nikdy z nich nič nebude, to sú lovci. Máloktorý si splní povinnosti. Majú známosti, peniaze, dostanú sa do viacerých združení.”

Ochranári z Lesoochranárskeho zoskupenia Vlk sú však presvedčení, že pri love na vlka porušujú pravidlá nielen pytliaci či neporiadni poľovníci, ale aj niektoré poľovnícke združenia.

Napríklad keď na spoločnej poľovačke vyduria s inou zverou aj vlka, stoja pred dilemou, či ho zastreliť. Súčasťou nových pravidiel je aj zákaz strieľať na vlka pri takejto spoločnej poľovačke.

Odolá poľovník, keď to je možno jediná šanca v jeho živote na takú trofej?

Foto N – Tomáš Benedikovič

Spoločné poľovačky: ,,očumovačom” neprístupné

Poľovníci sú uzavretá komunita. Päť rôznych poľovných združení v okolí Humenného a Sniny nás odmietlo pustiť na svoju spoločnú poľovačku. Pri nej idú poľovníci aj v rojnici lesom a strieľajú na zvieratá, ktoré vyplašia.

Ako súkromnú akciu chceli spoločnú poľovačku udržať aj v Slovenskej Volovej pri Humennom. Poľovný hospodár nám sľúbil, že odmietavých poľovníkov bude ešte prehovárať. Potom už nezdvíhal telefón.

Keď sme v nedeľu ráno prišli pred obecný úrad v dedine, chlapi sa už schádzali s puškami na pleciach.

„Ďakujeme, že ste prišli,” vítal nás zdanlivo prívetivo predseda združenia. „Choďte niekam inam,” dodal vzápätí, aby nedošlo k omylu.

Chlapi v zelených mundúroch a vo vojenských ,,maskáčoch” s reflexnými páskami na zelených šiltovkách prikyvovali. Keby sme vraj prišli pred dvomi týždňami, keď pozývali aj verejnosť. Alebo napríklad o rok. To by všetko pripravili. Aj nástup na ihrisku, aj trubkára.

„Nejde mi do hlavy, že ste prišli s bratislavskou značkou, že ste si vybrali práve našu malú Slovenskú Volovú,” hovoril rozhodne predseda. „Neverím vám, v tom niečo musí byť.”

Poľovníkov Slovenskej Volovej sme rozrušili. Nervózne prešľapovali, nevedeli, čoho sú novinári z Bratislavy schopní. Či ich náhodou nebudú prenasledovať až do lesa. Malé terénne autá aj s britskými, aj poľskými značkami tak stáli hodnú chvíľu pred obecným úradom. Niektoré aj s naštartovaným motorom. S poľovníkmi sa pohli do lesa, až keď sme odchádzali.

Fotogaléria: Vlky z Vlčích hôr, bratislavskej klietky, aj z lesa v Bavorsku

Z kože stiahnu na počkanie

No zatiaľ čo z organizovaných poľovníkov majú ochranári často posmech, rozzúriť ich dokážu pytliaci.

Katka Grichová z Lesoochranárskeho zoskupenia Vlk si spomína na prípad, keď jej kolegyňa jedného vyrušila pred pár rokmi v rezervácii Suchá Dolina v Tatrách. Zastrelený vlk už visel zo stromu, pytliak ho chcel stiahnuť z kože. Keď počul prichádzať ľudí, ušiel.

Suchú Dolinu zachránilo združenie Vlk pred výrubom, prenajalo si ju od urbariátu na 40 rokov. Vyhlásilo aj vlastné súkromné rezervácie: Vlčia v Čergove neďaleko Prešova a Rysia v Strážovských vrchoch.

V rezerváciách vlka loviť nemožno. „Kamarátka našla aj zastreleného vlka v rezervácii,” hovorí Erik Baláž späť v Tatrách. Poľovníka chytili, dostal pokutu za to, že zišiel z chodníka. Nespáchal trestný čin. Vlk totiž, na rozdiel od iných chránených zvierat, nemá stanovenú spoločenskú hodnotu. Medveďa hnedého štát napríklad cení na 3690 eur, svišťa na 4610 eur a kamzíka na 6910 eur. Pri vlkovi suma chýba.

Ministerstvo životného prostredia to vysvetľuje tak, že vlk má špecifický režim lovu a kvótu stanovuje ministerstvo pôdohospodárstva. Preto ho vraj zo svojej vyhlášky o chránených druhoch vynechali.

Čítajte tiežRozhovor s Jurajom Lukáčom: Vlk ovláda viac slov ako priemerný Slovák

Na ministerstve pôdohospodárstva patria vlky pod Jána Mizeráka, generálneho riaditeľa Sekcie lesného hospodárstva a spracovania dreva. Za prvej vlády Roberta Fica, keď malo pôdohospodárstvo pod sebou HZDS a životné prostredie zasa SNS, bol Mizerák šéfom Štátnej ochrany prírody. Vtedy sa dostal do ostrého sporu s ochranármi. Z tejto funkcie totiž presadzoval ťažbu dreva v Tichej a Kôprovej doline v Tatrách.

„V národných parkoch na Slovensku sa všade poľuje, okrem rezervácií. Máme také čudné zákony. Človek tu nemôže byť mimo chodníka, ale zabíjať zvieratá tu poľovníci môžu,” hovorí o slovenských pravidlách Erik Baláž.

Kto je horší: Penta alebo ochranár?

Poľovník Ladislav Palguta sadá do svojho ľahkého terénneho auta Suzuki Ignis 4 x 4 a vezie nás do kopca do revíru. „Keď nemáte 4 x 4, do lesa sa nedostanete,” prehodí. Na úpätí Zámčiska po pár dňoch teplej zimy napadlo miestami aj pol metra snehu. Po ceste do kopca hrá v aute Funrádio, poľovníka to nevyrušuje.

Po ceste cez Kvetnicu ukazuje na rozpadnutý komplex niekdajšej liečebne. „Penta je ako chobotnica,” hovorí rozzúrený o tom, ako prišla finančná skupina a liečebňa odvtedy chátra.

Neskôr pritvrdí.